Výrobný postup súčasnej trstenskej produkcie sa od jej počiatkov výraznejšie nezmenil. Niektoré z jednotlivých krokov, ktoré sú súčasťou hrnčiarskej výroby, dnes síce uľahčujú modernejšie technológie, no ľudské ruky skúsených remeselníkov sú pri výrobnom procese naďalej nenahraditeľnými.
Kopanie a spracovávanie hrnčiarskej hliny
Vznik tradičného hrnčiarstva v Trstenej nevyhnutne súvisel s ložiskami kvalitného ílu špecifickej sivej farby v jej okolí. Jednou z lokalít bol tzv. Bratkovčík v trstenskom chotári, nazývaný aj „Hrnčiarskym poľom“. Ložiská hliny sa vyskytovali jeden až dva metre pod ornou pôdou. Vrchné vrstvy sa kopali širokou zaostrenou motykou najmä na jeseň po zbere úrody. Kopanie hliny bolo veľmi namáhavé, a preto si pri práci navzájom pomáhali dvaja i traja hrnčiari.
Pracovný postup pri získavaní hliny je do dnešných dní takmer rovnaký. Na určenom mieste sa najskôr ručne vykope tzv. „studňa“ a odstránia sa vrchné vrstvy hliny až po úroveň, kde sa nachádza kvalitná hrnčiarska hlina. Tá sa prácne vykopáva, reže a následne preváža do dielne, kde sa zaleje vodou.
Proces spracovania vyťaženej hliny bol v minulosti veľmi precíznym a dôležitým postupom. Do hliny sa totiž nesmela dostať nečistota, ktorá by pri výpale vytočený riad poškodila. Hlina sa preto v menších množstvách niekoľkokrát tĺkla, strúhala, močila a miesila, kým nebola dostatočne čistá a jemná. Zo spracovanej hliny sa potom postupne odoberalo množstvo potrebné na vytáčanie.
Dnes sa hlina po rozmočení vháňa do tzv. rozplavovača, ktorý funkciou pripomína kuchynský mixér. V ňom sa hlina rozplavuje na jemnejší kal, ktorý následne prechádza cez vibračné sito pre zbavenie nečistôt. Vyčistený kal sa potom pod tlakom nabíja do tzv. kalolisu, v ktorom sa pretláča cez plachty pre odcedenie od prebytočnej vody. Výsledkom tohto procesu je čistá hrnčiarska hlina, sformovaná do kotúčov s priemerom asi jeden meter.
Tzv. kalolis v hrnčiarskej dielni v Trstenej
(Zdroj: F. Buček)
Vytáčanie a zdobenie výrobkov
Remeselníci pracujúci v hrnčiarskej dielni dnes pri vytáčaní riadu využívajú elektrické hrnčiarske kruhy. Pri nadobúdaní potrebných zručností sú však tradičné drevené kopacie kruhy nenahraditeľné, a do súčasnosti ich naďalej využívame pri ukážkach hrnčiarskej výroby. Stabilné držanie tela či precízne rozkladanie tlaku na rotujúcu sa hrudu sú manuálnymi zručnosťami, ktoré naprieč storočiami robia ručnú hrnčiarsku výrobu jedinečnou. Okrem rúk, najdôležitejším prostriedkom pre tvarovanie riadu, hrnčiari dodnes využívajú aj doplnkové pracovné náradie na vyhládzanie, dotvarovanie, zjednotenie hrúbky a odrezávanie hotového výrobku z kruhu.
Zhotovený riad sa následne necháva rovnomerne uschnúť v dielni na pripravených policiach. Na druhý deň po vytočení sa v prípade potreby naliepajú ručne ťahané uchá, obtáčajú dná a retušujú nedokonalosti. Úplné dosušenie nádob závisí od ich veľkosti, a v priemere trvá jeden až dva týždne.
Na rad prichádza „hlinkovanie“, a teda namáčanie jednotlivých výrobkov do farebnej hlinky, tzv. engoby. Práca s hlinkami si okrem zručnosti vyžaduje i dlhodobo overované skúsenosti. Hlinky sa svojím zložením síce podobajú, ale i tu niekedy dochádza k malým chemickým odlišnostiam, ktoré sa môžu negatívne prejaviť. Výzdoba hlinkami preto spočíva aj v skúšaní nových postupov, ktoré majú v konečnom dôsledku vplyv na kvalitu i trvanlivosť výrobku.
V minulosti sa rôznofarebné a dofarbované hlinky získavali z prírodných ložísk, a následne sa niekoľkokrát cedili a rozpúšťali vo vode, aby po ponorení do hustého kalu na výrobkoch zostal jednotný farebný film. Pri hlinkovaní docieľujúcom tradičnú tehlovočervenú úpravu využíva súčasná trstenská dielňa pôvodné prírodné zdroje naďalej. Okrem nich ozvláštňuje svoju keramickú produkciu o výrobky v mnohých ďalších farebných odtieňoch.
Každý jeden výrobok potom prechádza rukami dekoratéra, ktorý im dodá typické biele zdobenie. Pri maľovaní dekóru sa naďalej používa biela hlinka, ktorá je – tak ako kedysi – na výrobky nanášaná kravským rohom. Primeraná hustota hlinky zaručuje, aby počas vypaľovania nezhorela alebo neopadala. Po namaľovaní musí riad opäť poriadne preschnúť, a až potom je pripravený na vypaľovanie.
Vytáčanie výrobkov na hrnčiarskom kruhu
(Zdroj: S. Hoľmová)
Vypaľovanie, glazovanie a opäť vypaľovanie
Trstenská dielňa má dnes k dispozícii elektrické keramické pece s rôznym objemom, pri ktorých je dôležité regulovať postupný časový nárast a pokles teploty. Starí trstenskí hrnčiari pálili svoje výrobky v tzv. mestských paľárňiach, ktoré mesto remeselníkom prenajímalo. Vtedajšia tradičná hrnčiarska pec predstavovala murovaný zaklenutý prístrešok s hlavným otvorom v prednej časti a malými otvormi po jeho obvode. Pec sa pred vypaľovaním dôkladne vyčistila a nasledovala náročná príprava dreva. Až po tom sa ku peci opatrne previezli namaľované výrobky, ktoré skúsení hrnčiari starostlivo ukladali do pece tak, aby sa do nej nielen vošli všetky nevypálené výrobky, ale aby boli zároveň vypálené rovnomerne. Maximálna teplota výpalu dosahovala až 900°C.
Ukladanie riadu do súčasných elektrických pecí dnes trvá jednu až tri hodiny, podobne ako aj jeho vyberanie z pece. Tak ako v minulosti sa nahlinkované a vyzdobené výrobky pozorne rozkladajú do pece tak, aby bol zabezpečený optimálny výpal a zároveň efektívne využité miesto. Výrobky potom prechádzajú prvým výpalom, tzv. „prežahom“, počas ktorého sa po dobu ôsmych hodín postupne zvyšuje teplota až na výšku približne 900°C. Postupné ochladzovanie a otváranie pece trvá približne pätnásť hodín.
Po výpale majú „prežahnuté“ výrobky dostatočnú pevnosť, no drsný pórovitý povrch takéhoto vypáleného črepu je naďalej priepustný a krehký. Ďalším dôležitým krokom je preto glazovanie. Glazúry zabezpečujú na keramických výrobkoch povrchovú sklovitú vrstvu, spevňujú ich a dodávajú im lesk a hladkosť. Glazúrový prášok je zmesou kysličníkov, ktoré sa v minulosti získavali ako odpadový produkt pri výrobe striebra. Pri príprave glazúry boli väčšie kusy starostlivo roztĺkané a mleté, a následne sa rozpúšťali vo vode, do ktorej sa výrobky ponárali.
Tradičná trstenská výroba bola typická transparentnými glazúrami, ktoré mali po výpale odhaliť farebnú hlinkovú úpravu črepu. Inak tomu nie je ani dnes. Jednotlivé výrobky sa po jednom ponárajú do glazúry a aby sa riad v peci nepolepil, odsadené dná výrobkov sú glazúry zbavené. Nasleduje opätovné napĺňanie hrnčiarskych pecí, ktoré si tentokrát vyžaduje ešte pozornejší prístup, keďže dotýkajúce sa výrobky by sa počas tavenia glazúry prichytili k sebe.
Druhý výpal teda slúži na vypálenie glazúry. Ten trvá približne osem hodín a prebieha pri ešte vyššej teplote, ktorá presahuje 1000 °C. Po postupnom vychladnutí je kvalita vypálených výrobkov kontrolovaná poklepaním na steny výrobkov. Ak je jeho zvuk dutý, výrobok je poškodený a nevhodný na používanie. Až keď výrobok jasne a čisto zvoní, po niekoľko dní trvajúcej výrobe sa začína jeho cesta do domácností zákazníkov.
Pohľad do vypaľovacej pece pred druhým výpalom s naglazovanými výrobkami
(Zdroj: F. Buček)
Viac informácií o histórii, tradícii a súčasnosti výroby trstenskej keramiky v publikácii Trstenská keramika, vydanej v Trstenej v roku 2019.
HOĽMA, Ľubomír (ed.). Trstenská keramika. Trstená: Mesto Trstená, 2019, 121 s. ISBN 978-80-570-1098-2.