Už od obdobia stredoveku poskytoval strategicky významný región Oravy ideálne podmienky pre vznik vybraných remesiel, a to aj napriek jeho nehostinným klimatickým podmienkam. Jeho obyvateľstvo, ktoré bolo charakteristické roľnícko-pastierskym spôsobom života, využívalo dostupné zásoby prírodných materiálov, a to najmä dreva. Dostatok tohto palivového materiálu spolu s bohatými lokálnymi ložiskami vhodnej hliny, tak podnietil vznik viacerých významných hrnčiarskych lokalít, vrátane mesta Trstená.
Pohľad na dnešné Námestie M. R. Štefánika v Trstenej pred rokom 1930
(Zdroj: Dokumentácia Oravského múzea P. O. Hviezdoslava v Dolnom Kubíne)
Prvé zápisy o hrnčiaroch z Trstenej
Jeden z najstarších záznamov, ktoré dokladujú prítomnosť hrnčiarov v Trstenej, pochádza z 24. apríla 1693. Uvádza, že istý Juraj Landig dostal do užívania opustený pozemok zvaný Hrnčiarovská (Hrnczarowska). Priame doklady o konkrétnych hrnčiarskych rodinách sa následne dochovali v súpise sedliakov z roku 1715, kedy sa v Trstenej hrnčiarskemu remeslu venovali dve rodiny – rodina Jána Hrnčára (Hrncsar) a jeho príbuzný Juraj Hrnčár.
Počet hrnčiarskych remeselníckych rodín sa v priebehu rokov zväčšoval. V tom čase hrnčiari pracovali ako poddaní na pôde Oravského panstva, a svojimi výrobkami zásobovali prevažne domácnosti ostatných obyvateľov mesta. Okrem toho však odpredávali svoj tovar aj zemepánom z blízkeho okolia.
Výroba trstenských hrnčiarov sa sústreďovala najmä na jednoduchý úžitkový riad pre každodenné použitie. Jeho sortiment sa v priebehu storočí postupne formoval, dopĺňal a obmieňal. K základným tradičným výrobkom patrili misy na halušky s typickým úzkym dnom, vyrábané vo viacerých veľkostiach. Medzi ďalšie obľúbené výrobky patrili tzv. gledňáky (nádoby s pokrievkou na uskladňovanie mlieka), krpky (krčahy s úzkym ústím), dvojačky (obedáre), zbanky (džbány), kvetináče či dokonca detské hračky. Výrobky boli zvyčajne zdobené variáciami bielych liniek, bodiek, vlnoviek, srdiečok či chvojiniek na tehlovočervenom alebo tmavšom podklade vo „farbe husacej krvi“.
Trstenské dvojačky, okolo 1930
(Zdroj: Dokumentácia Oravského múzea P. O. Hviezdoslava v Dolnom Kubíne)
Trstenský hrnčiarsky cech
Napriek tomu, že hrnčiarsku výrobu v Trstenej je možné dohľadať minimálne do 17. storočia, jednalo sa len o samostatne produkujúcich výrobcov, zásobujúcich hlineným riadom prevažne ostatných obyvateľov mesta.
Prvé písomné doklady o organizovaní výroby v jednotnom združení či cechu sa objavujú až pomerne neskoro. Hrnčiarsky cech v Trstenej sa sformoval pravdepodobne až po polovici 19. storočia, čo dokladuje záznam z mestskej kroniky v znení: „ ... Nájdená bola tiež hrnčiarska pečiatka z roku 1870, ktorá nám upomína na veľký hrnčiarsky priemysel. Tunajší hrnčiari vyrábali z hliny hrnce, misky a rozpredávali ich široko-ďaleko po jarmokoch. ...“ Tento písomný záznam je zatiaľ jediným známym zápisom, ktorý priamo dokumentuje existenciu cechovej organizácie trstenských hrnčiarov. Za predpokladu, že hrnčiarsky cech v Trstenej vznikol práve v roku 1870, je tak systematická výroba trstenskej keramiky stará minimálne 150 rokov.
Cechy ako verejné ustanovizne boli nevyhnutne previazané s cirkevným životom. Inak tomu nebolo ani v prípade trstenského hrnčiarskeho cechu. V nedele a vo sviatky boli všetci jeho členovia povinní zúčastniť sa na omši, kde sedeli na lavici osobitne vyhradenej pre tento cech, a zúčastňovali sa aj na slávnostných procesiách, počas ktorej niesli vlastnú cechovú zástavu. Originál cechovej zástavy trstenských hrnčiarov sa zachoval do súčasnosti, a je vystavený v Mestskom múzeu v Trstenej.
Odtlačok cechového pečatidla trstenských hrnčiarov / Trstenská hrnčiarska zástava
(Zdroj: Archív ŠSÚA Bratislava / F. Buček)
Zo súpisu remeselníkov a živnostníkov v Trstenej z roku 1871 sa dozvedáme, že sa v tomto období hrnčiarskej výrobe venovalo 14 hrnčiarskych rodín, vrátane rodiny Klimekovcov, Zembjakovcov, Kolejákovcov, Štrbáňovcov, Jankolovcov, Mamirovcov či Mačorovcov. Samotný život hrnčiarskych rodín nebol jednoduchý. Nevyhnutné poľnohosporárske práce dopĺňali príjmami z výroby keramiky, ktorú okrem trhov predávali aj zemepánovi. Išlo o viacčlenné domácnosti, kde pri remesle vypomáhali aj deti, a to už ako dvanásťročné.
Hrnčiarski majstri sa výrobe hlineného riadu nevenovali len vo vlastných dielňach, no mali možnosť využívať aj dielňu spolu s pecou, ktorú prevádzkovalo samotné mesto. Mesto dávalo pec do pravidelného nájmu a nájomca, ktorý mestskú dielňu využíval, sa podpisom zmluvy zaviazal, že všetky potrebné úpravy spojené s hrnčiarňou a pecou bude vykonávať na vlastné náklady. Vtedajšia tradičná hrnčiarska pec predstavovala murovaný zaklenutý prístrešok s hlavným otvorom v prednej časti, do ktorého boli vložené nevypálené výrobky. Otvor sa následne uzavrel, a cez menšie otvory po obvode pece bol udržiavaný oheň, ktorý zabezpečoval dostatočnú teplotu potrebnú na výpal produktov. Model takejto pece je súčasťou expozície Múzea oravskej dediny v Zuberci.
Hrnčiarsky majster do výroby keramiky zaučil aspoň jedného zo svojich synov, ktorý okrem zručností dedil aj zariadenie dielne s domom. Podľa stanov cechového systému taktiež zamestnával okrem tovariša aj jedného či dvoch učňov, ktorí sa u neho priúčali hrnčiarskemu remeslu. Aj napriek tomu, že už v roku 1872 došlo v Uhorsku k zrušeniu cechových organizácií, systém učňovstva pretrval aj v neskorších priemyselných spoločenstvách až do prvej svetovej vojny.
Model hrnčiarskej pece z Trstenej v Múzeu oravskej dediny v Zuberci
(Zdroj: E. Kulášová)
Snahy o zachovanie hrnčiarskeho remesla
V medzivojnovom období začal s výrobou smaltového riadu prudko klesať záujem o hlinené výrobky, a po skončení druhej svetovej vojny zotrvali pri svojom remesle len dvaja trstenskí hrnčiari: Matej Pánik a František Mačor. Po vzore hrnčiarskych družstiev v Pozdišovciach či v Modre, však v roku 1947 vzniklo keramické družstvo Oravica, ktoré malo za cieľ oživiť a zachovať slávu trstenskej keramiky. Okrem súkromných dielní hrnčiari združení v družstve Oravica využívali aj starú mestskú hrnčiarsku pec. Tá však bola v roku 1959 z podnetu mestských orgánov zbúraná, a výroba keramiky sa tak opäť roztrieštila len do domácností majstrov Pánika a Mačora.
Majster František Mačor pri práci
(Zdroj: M. Hodoš, SNM Martin)
Nádej na oživenie trstenskej hrnčiarskej výroby svitla v 80. rokoch 20. storočia. Z iniciatívy Stanislava Babinského ako riaditeľa Okresného priemyselného podniku Dolný Kubín, a za pomoci akademickej maliarky a národnej umelkyne Márie Medveckej, bola v tomto období vytvorená hrnčiarska dielňa, kde vtedy 80-ročný majster Mačor zaučil do remesla nádejných nástupcov. Dielňa našla svoje priestory v objektoch mestského urbáru, kde sústredila celú svoju výrobu a počas svojho fungovania vyučila veľké množstvo potenciálnych hrnčiarov.
V závere 80. rokov výrobu keramiky v Trstenej istý čas zastrešovala akciová spoločnosť Kodrex Trstená. Hlina potrebná na produkciu hrnčiarskych výrobkov sa nakupovala v Michalovciach a spracovávala sa v nefunkčných dielňach v Pukanci či v Ľubietovej. V roku 1993 nakoniec došlo k odlúčeniu dielne od spoločnosti, a z iniciatívy štyroch vyučených hrnčiarov pod vedením Ľubomíra Hoľmu sa začali písať moderné dejiny trstenskej keramiky, ktorá od tohto obdobia zároveň začala opäť využívať miestne zdroje kvalitného ílu. Za podpory vtedajšieho vedenia mesta sa novozaložená súkromná spoločnosť Trstenská keramika začala sústreďovať na oživenie opätovného záujmu o hlinené výrobky, a o udržanie dlhoročnej hrnčiarskej tradície v Trstenej sa usiluje až do súčasnosti.
Ľubomír Hoľma pri práci
(Zdroj: S. Hoľmová)
Viac informácií o histórii a súčasnosti výroby trstenskej keramiky v publikácii Trstenská keramika, vydanej v Trstenej v roku 2019.
HOĽMA, Ľubomír (ed.). Trstenská keramika. Trstená: Mesto Trstená, 2019, 121 s. ISBN 978-80-570-1098-2.